Kedysi dávno bol svet jednoduchý, človek žil zo dňa na deň. Raz ulovil mamuta, druhý raz blesk urobil oheň, tu zase jedného dňa vytlačil iný kmeň… jednoducho vždy bolo čo oslavovať. Počas týchto osláv primitívny človek vytváral prvé zvuky, tancoval a je viac než pravdepodobné, že niekde tu je treba hľadať počiatky manipulácie s predmetmi a žonglovania.
Postupom času sa vyvinuli veľké ríše, ich kultúra a potreba zapisovania. Zatiaľ najstaršie objavené grafické znázornenie žonglovania bolo odhalené v Egypte na východnom pobreží Nílu, pri Speos Artemidos v hrobke neznámeho princa z oblasti Benni Hassan z rozmedzia rokov 1994 – 1781 p.n.l. Je to nástenná maľba znázorňujúca ženy žonglujúce s loptičkami (prípadne guľami) (je zaujímavé, že žonglovali ženy, keďže v novodobej histórii sú známi najmä muži – žongléri). Hra s loptami bola populárna, loptičky boli zvyčajne z kože, prípadne z dreva, hliny či palmových listov. Ich veľkosť bola v priemere cca 3-9 cm. Loptičky boli nájdené najmä v detských hroboch, mali dokonca náboženský charakter. Kruhové predmety boli symbol zrodenia a smrti. Dodnes sa však s určitosťou nevie či žonglovanie bolo čisto rituálneho charakteru alebo len gymnastické cvičenie pre deti.
Po Egypte nadišiel v Európe čas antiky. V Staatliche Museum v Berlíne sa nachádza socha z obdobia Ptolemájovcov z Téb, okolo 200 n.l., znázorňujúca muža balansujúceho s loptičkami na rôznych častiach tela (podobne ako neskôr Enrico Rastelli). Z územia Talianska sa zachovali záznamy o žonglérovi menom Septimus Spika, ktorý žongloval sedem loptičiek. V Rímskej ríši boli populárne rôzne druhy kultúrneho vyžitia, na ktoré boli dovážaní najmä otroci z Orientu. Bez pochybností medzi nich patrili aj žongléri. Slúžili ako zabávači publika, najmä počas gladiátorskych súbojov. Ríman Tagatus “Pilicrepus” Ursus (53-117 n.l.), známy aj ako Kráľ Gulí, má napísané na svojom hrobe, že je prvý, kto žongloval so sklenenými guľami. Z čias Rímskej ríše sa zachovali aj údaje o židovských žongléroch. Šírenie kresťanstva, dobytie Jeruzalemu. Cirkev zakázala akékoľvek umenie, aby mohla šíriť vlastné – “jediné správne”. Umenie sa presunulo do Konštantínopolu, kde bolo ovplyvňované najmä východnou kultúrou. Sv. Sidonius Appolinaris bol dokonca dôstojníkom rímskej légie, ktorý vraj zabával svojich vojakov žonglovaním s loptičkami.
Rôzne druhy žonglovania sú späté najmä s orientálnou kultúrou. Žonglovanie bolo zaznamenané najmä v knihách, maľbách a tiež boli nájdené rôzne predmety. V Číne sa žonglérska kultúra spočiatku spája s oslavami bojov medzi kmeňmi či lovu zvery. Sprvu sa využívali bumerangy. Tiež treba spomenúť zviazané sudy naplnené vodou a otáčané na lane veľkou rýchlosťou bez toho aby sa voda vyliala. Zmienku o čínskom žonglovaní nájdeme v knihe od Lie Zi z rokov 475-221 p.n.l., ktorá opisuje žongléra Lan Zi ako žongluje sedem mečov. Žil v rozmedzí rokov 770-476 p.n.l.. Žonglovanie rozvíjajú neskôr aj taoisti, či konfucionisti a stáva sa z neho priam ľudové umenie. Veľký rozvoj prichádza počas dynastie Han (220 p.n.l. – 206 n.l.) a súťažou 100 Hier, v ktorej boli zastúpené aj tradičné umenia, teda aj žonglovanie. Vzniklo tu diabolo (okolo 11. st. n.l..) a devil sticks (diablove palice), rovnako tu bolo veľmi populárne točenie tanierov na tenkej tyčke za doprovodu gymnastických prvkov, či kontaktné žonglovanie s porcelánovými nádobami. S príchodom budhizmu nastupuje ďalšie rozširovanie žonglérskej tradície. Taktiež žonglovali ženy, zachovala sa kresba ženy žonglujúcej 11 objektov.
Čínska kultúra výrazne ovplyvnila okolité krajiny. V Japonsku bolo veľmi obvyklé žonglovanie s malými palicami, balansovanie s nimi, rovnako aj kontaktné žonglovanie s väčšími loptami. Tieto lopty boli vyrábané navíjaním priadze. Orientálne žonglérske náčinie často tvorili z dreva tvarované zvieratá. Umelci často balansovali takéto náčinie na najrôznejších miestach svojho tela. Takéto žonglovanie bolo rozšírene aj v Indii, Indonézii a Barme, je však známe ako japonský štýl. Najtradičnejšie japonské náčinie je však papierový dáždnik, žonglér na vrchu kotúľal loptičku po okraji. Vzniklo tu aj kagamari – tzv. bezodný kôš. Každé náčinie tu malo svoj význam. Dokonca ani nezáležalo až tak na tom ako sa obecenstvo baví, ale s čím umelec na danej príležitosti manipuluje.
S nástupom Džingischána (13. st.) v Ázii nadchádza aj kultúrne prepojenie medzi východom a západom.
Nahliadnime teraz do severnej Európy. Írsky príbeh Tain Bo Cualinge z piateho storočia opisuje hrdinu Cuchulainna žonglovať deväť jabĺk naraz. Podobnosť medzi Keltským a Anglosaským žonglovaním dokonca poukazuje na kultúrnu spojitosť národov ešte spred 10.-11. storočia. Aj škandinávia má históriu v žonglovaní. V nórskej mytológii sa v zmienke okolo roku 1200 píše o mužovi žonglujúcom so siedmimi nožmi.
V stredovekej Európe boli žongléri využívaní najmä mníchmi na pritiahnutie pozornosti. Za žongléra však bol považovaný ktokoľvek, kto zabával publikum. Koncom jedenásteho storočia vzniklo v Provensálsku hnutie trubadúrov. Boli to básnici z bohatej vrstvy, zaujímajúci sa o literatúru a niekedy vyhľadávali aj pomoc žonglérov. Neskôr vznikali bratstvá, ktorých členovia žonglovali za doprovodu ľudových piesní. Tieto skupiny putovali po krajine a predvádzali svoje umenie. Najstaršie takéto bratstvo vzniklo však už o čosi skôr, a to v desiatom storočí, založené bolo vo Fecamp. 
Ďalšie známe je bratstvo Sv. Juliána, zaznamenané roku 1331 v Paríži.
Za čias Williama Dobyvateľa sa začal udeľovať titul Kráľ Žonglérov. Tento titul mohol dostať skvelý hudobník, poet alebo iný zabávač, ktorý upútal kráľovský dvor. Titul bol udeľovaný vyše štyri storočia a každému, komu ho udelili, bola postavená socha.
Prvý riadne popísaný žonglér bol Pierre Gringoire (1438-1475) z Caen vo Francúzsku. Čochvíľa na to Kolumbus netrafil do Indie a objavil Ameriku. Z Ameriky boli privezené kresby Indiána žonglujúceho nohami v polohe ležmo (tzv. antipodista). Každopádne Indiáni žonglovali dávno predtým ako prišli kovboji.
Od roku 1500 začali umelci zakladať tulácke spoločenstvá. Tieto skupiny predvádzali svoje umenie na veľtrhoch v mestách. Profesionalita týchto skupín výrazne rástla. V roku 1680 mestský kancelár Noribergu povolal žongléra, aby vyučoval žonglovanie a chodenie po lane. V tomto čase je žonglovanie výrazne spojené práve s chodením po lane.
Druhá polovica sedemnásteho storočia znamená pre umelecký svet vznik cirkusu v Británii a parížskeho varieté. Veľký umelecký boom prichádza hlavne do Francúzska, Anglicka a Nemecka. Žonglérske umenie dostáva s novým priestorom aj nový rozmer. Cirkusant nie len žongluje ale tvorí vlastný akt, ktorý dotvára a prezentuje.
<br><br>
Úspech má žonglovanie na koni. Joseph Grimaldi vytvára charakteristickú postavu – klauna. Väčšina klaunov v tej dobe vedela vynikajúco žonglovať. Čoskoro sa nové umenie presadzuje aj v Amerike a Rusku.
V devätnástom storočí sa otvorili nové hranice a príliv orientálneho umenia. Umelci prevažne z Indie, Japonska a Číny zožali veľký úspech v európskych krajinách, častokrát priam pripravili o prácu domácich umelcov. Vlna z východu priniesla hlavne prvky balansovania, swingu, hltania mečov a netradičného žonglovania. Budhizmus priviedol túto kultúru k takmer nepredstaviteľnej dokonalosti. Aziati mali až taký úspech, že mnoho európskych umelcov začalo používať ázijské mená a rozširovali o sebe, že sú ázijského pôvodu.
Z nových druhov žonglovania sa význačne presadilo prevažne silové žonglovanie. Využívali sa hlavne delové gule. Významným predstaviteľom bol Karl Rappo. Na scéne sa objavili aj obľúbené silové žonglérky.
Od druhej polovice devätnásteho storočia už náročnému obecenstvu nestačili cirkusové vystúpenia. Ich potreby uspokojil dej, komédia a spojenie umenia s predmetmi dennej potreby. Všetko to začalo využitím prostredia reštaurácie. Žonglovali sa taniere, poháre, stoličky, stoly a obecenstvo tlieskalo. Onedlho pribudlo biliardové prostredie. Práve to využil aj Paul Cinquevalli – prvá celosvetová žonglérska hviezda. (bližšie o významných žongléroch v sekcii osobnosti)
Veľmi populárne a lahodiace oku diváka sa stalo elegantné tzv. gantlemenské žonglovanie. Typicky sa používali palica na chodenie, klobúk a cigara. Najznámejšími boli Kara a Salerno. V tradícii sa dodnes pokračuje. V tomto období je tiež zaujímavé privlastňovanie si talianskych mien (obaja vyššie menovaní).
Na prelome storočí sa neuveriteľne rýchlo rozvíjal šport, čo podnietilo aj vznik športového žonglovania. Žonglovanie s tenisovým náčiním bolo najatraktívnejšie. Tu však nastáva výrazný historický zlom, ktorým je vynález kuželov. Kužele boli vo svete používané ako gymnastické náčinie, pravdepodobne vznikli v Indii, kde slúžili ako zbraň. Roku 1880 však uzreli v Amerike svetlo cirkusového sveta a do pätnástich rokov sa začali komerčne vyrábať. Netrvalo dlho a prišli prvé úspešné pokusy o passing.
Prvýkrát žonglér prehovoril v roku 1895, dovtedy to boli len nemé vystúpenia. V tom istom roku, 1.11., vznikol prvý verejný film, účinkoval v ňom aj žonglér Paul Petras, jeden z prvých komediálnych žonglérov. Tento druh pokračoval svoj vývoj ruka v ruke s vývojom filmu. Jeden z prvých bol aj Dán Baggesen, ktorý údajne počas kariéry rozbil šesť miliónov tanierov.
V 1896 sa narodila najväčšia legenda žonglovania – Enrico Rastelli. Za 34 rokov života si vybudoval povesť najlepšieho žongléra v histórii.
V dvadsiatom storočí sa odohrali dve svetové vojny. Niektoré osobnosti žonglovania sa nenarodili v správnej krajine a boli zatratené (napr. Cinquevalli), iní mali šťastie. Každopádne nastala nová éra. Multikultúrne mestá. Celosvetovo sa spopularizovalo diabolo a východné náradie, na trhu sa objavilo yoyo a veľa ďaľších potrieb pre zábavu. Variácie štýlov sa obmieňali od žonglérky k žonglérovi. Výrazných osobnosti sa objavilo veľa, snáď je potreba spomenúť aspoň mená Bobby May, Massimiliano Truzzi, Francis Brunn, Bela a Kris Kremo. V posledných rokoch sú absolútnou špičkou Viktor Kee, Thomas Dietz, Vova a Olga Galchenko, Bruce Sarafian a mnohí ďaľší (určite by sa tu dal vypísať celý zoznam). Najväčšia pozornosť dnešnej žonglérskej verejnosti je venovaná predovšetkým Anthonymu Gattovi. Gatto je žonglérom od útleho detstva a je mnohonásobný držiteľ žonglérskych rekordov. Nehovoriac o tom, že sa narodil v roku 1973 a ešte nám určite čosi predvedie.
Dnes sa hranice žonglovania posúvajú zo dňa na deň, každý má vlastný štýl. Niekto chce vyhodiť štrnásty kruh, niekto naopak skúša nemožné nehľadiac na počet. Žonglovanie nemožno označiť ani ako čisté umenie, ani ako šport. Žongluje sa na uliciach, v divadlách, cirkuse, v televízii, na internete či doma pre zábavu. Už základná kaskáda s troma loptičkami neuveriteľne rozvíja obe hemisféry mozgu, kondíciu a zároveň ukľudňuje. 20.6. je dokonca celosvetový deň žonglovania, konajú sa festivaly, stretávajú sa žongléri z celého sveta a tvoria budúcu históriu.
pošli do vybrali.sme.sk 
Loading ...
